…alebo zabudol, že 20 rokov na horách nebol
(zaslal Jožo Radar)

Leto vrcholilo maximálnymi teplami (cca 30°C a vyššími) a mňa chytila túžba znova prevetrať kosti a techniku na kopci. Termín bol jasný – Slovenský poľný deň CB v dňoch 15.-16. augusta, no ostala otázka kam ísť? Na starú odskúšanú kótu Petránky – Marťakov kopec sa mi nechcelo. Zdalo sa mi to nízko, len 850 m.n.m. Novým nápadom bolo isť na Stratenec, kúsok od Považskej Bystrice. Krása – celých 1007m.n.m.

Nečakane pomohol kolega turista: a čo tak Ploská s 1532 m.n.m.? Je to kúsok za Martinom a že vybaví mi vstup do Necpalskej doliny. Povedal, že autom sa dostanem až k Balcierovu a odtiaľ je to už kúsok…Nastalo horúčkovite hľadanie na internete. Foto bolo krásne, kúsok aj útulňa a ďalej Chata pod Borišovom. Recenzie pochvalné, moje sebavedomie v stratosfére a bol som tam, kde Baťa s drevákmi. Navyše mi hralo do karát, že priateľka práve vtedy bude lietať v Moskve a Leningrade. Rozhodnutie padlo a vybavený vstupom do doliny som sa v osudnú sobotu vydal na cestu.

Prvá zastávka bola v Mojšovej Lúčke pri Petrovi Vlčince, na kávu a poslednú bojovú poradu. Prvé prekvapenie bola cesta Necpalskou dolinou – učinený tankodrom, na záver okorenený dreveným mostíkom s riadnou dierou v ceste kolies. Určite aspoň tucet strážnych anjelov stál pri mne.
Po zaparkovaní som rezko vyhodil ruksak na plecia a … ejha nejak oťažel. No čo, nedá sa svietiť, vykročil som. Po pár minútach chôdze, som narazil na dva staré kmene pohodené pri ceste a spravil si technickú prestávku.. pripevnil lepšie stožiar, vyrovnal záťaž a ulial si dezinfekcie (borovičky) na šťastnú cestu.

technická prestávka

Prvých 30-40 min. ma poľno- lesná cesta viedla miernym stúpaním ďalej do doliny. Zlom prišiel pri odbočke Chata pod Borišovom. Ukazovateľ smeru  hovoril o cca 1 hodine 5 minútach a posielal ma  na chodníček popri potôčiku. Nadýchol som sa a smelo vykročil.

dolinou

križovatka

Už po pár metroch sa chodník stočil. Cez potok a lavičkou z troch brvien ma previedol cez prvú prekážku. Chodník pokračoval serpentínami a nekonečnými schodmi stále vyššie a hlbšie do lesa. Funiac, dychčiac a potiac sa ako… (prečo ako?) som z kroka na krok postupoval hore. Zhruba v polovici som musel spraviť 15 min prestávku na doplnenie tekutín, energie a vychladnúť.

schody do neba

Jožo Radar

Osviežený odpočinkom som sa pustil ďalej štverať schodmi do neba. Čas pre mňa stratil význam a všetko sa počítalo od stromu po strom, od jedného schodu k druhému. Po nekonečne dlhom čase som pocítil prvé závany chladnejšieho vzduchu a vyšiel som na trávu.  Na okolitých kopcoch hrmelo, blýskalo sa a obloha pomaly a isto tmavla. S vynaložením posledných síl som sa vyteperil k stromu s modrou značkou chodníka a padol.

Trvalo my hodnú chvíľku než som sa zbavil popruhov a natiahol som sa do trávy. Vhod my prišli aj moje posledné glgy vody a sušienky na doplnenie energie. Užívajúc si zaslúženého odpočinku prekvapil ma zvuk zvoncov kráv. Vedený zvukom spiežovcov som kus nado mnou zbadal stádo pasúcich sa kráv a ich napájadlo.

Pozbierajúc svoje zvršky som vykročil k zdroju jedinej vody v okolí. Síce okolo napájadla bolo blato, ale voda bola čistá a vedená hadicou z prameňa. Opláchol som sa, dosýta napil a naplnil fľašku vodou. A nastal čas poriadne sa rozhliadnuť. Prvé, čo ma zarazilo, bol mohutný kopec oproti mne, ako vystrihnutý z obrázkov. Spoznal som v ňom vysnívaný cieľ môjho trápenia a  došlo mi, ako starej herke, že dnes naň nevyleziem. Na ten nádherný, ohromujúci pocit svojej ničotnosti a rešpektu asi do smrti nezabudnem.

Za tých pár minút sa ale počasie rapídne zmenilo a mňa už veselo zmáčal nielen pot, ale aj dážď. Rýchlo vybaliť z ruksaka šuštiačku, hodiť ruksak na plecia a poďho ďalej. Našťastie som bol od chaty iba pár minút chôdze. Chata pod Borišovom sa zjavila a privítala ma veselou vravou turistov, čo sa schovávali pod prístreškom. Pozdraviac všetkých aj ja s  mojou bagážou som sa schoval a zoznamoval sa s prostredím. Chvíľu ešte hrmelo, ale postupne dáždik ustal a ja som sa rozhliadol okolo seba. Z jednej strany strmý výstup s končiarom Borišovky cca 1510 m vysokým a z druhej strany zostup do sedla cca o 100 m nižšie a potom výstup na mohutnú Ploskú 1530m. Poviem Vám, keď som videl tú strechu  výstupu čo ma čakala, jednoznačne som povedal NIE ! Nielenže už bol pokročilejší čas, ale aj moje fyzické a psychické sily na túto mohutnú pani horu v danej chvíli nestačili. Prepočítajúc, že oproti predpisovej 1 hodine a 40 minút, som sa hore štveral cca 3,5 hodiny… Navyše som neodolal lákavej ponuke na výborné pivko, čo tu ako všetko, vynášajú nosiči – študenti.

Nasledovalo rozbalenie techniky, zároveň so všetečnými otázkami domácich aj turistov . Požiadal som chatára, či môžem použiť jeho stôl a začal som vysielať.

Prišlo sklamanie. Rušenie a DX na celom pásme za 9S, ale nakoniec som spravil za celý večer 8 spojení na CB a čuduj sa svete aj 2 spojenia na PMR cez Martinský opakovač. Večer uťahaný som ostal späť vonku pri technike. Noc prebehla pokojne, až na to že som sa stále kotúľal z kopca )

ráno nad Fatrou

Ráno som vstal ešte pred východom slnka a po preskenovaní pásma som začal baliť. O 7. hodine, keď ešte väčšina osadenstva spala, som vyrazil dole (tak ako som prišiel) po modrej značke domov. Cesta prebehla podla časov na ukazovateľoch + cca 30-40 min. Po príchode k autu som sa prezliekol do suchého a  štartoval som domov. Cestou som ešte stihol zastávku u Petra a zhodnotení celej akcie.

Výsledok?
Síce som nedosiahol predpokladaný cieľ – kopec Ploskú, ale aj náhradné riešenie pri chate pod Borišovom bolo perfektné. Záverom chcem poďakovať všetkým, čo boli na pásme a sú rovnako praštení anténou. Nech nám to vydrží aj do budúcna!

PS: A za mesiac znova na niektorom kopci a 73! praje Jožo Radar