Po dlhšom čase som sa znova rozhodol urobiť niečo pre svoje zdravie a svoju záľubu v oblasti anténou praštených. Tým slávnym činom mala byť účasť na CB závode a moja maličkosť ( 190/130+30batoh) si to naplánovala na vysnenom kopci Lysec 1381 m . Kopček sa nachádza blízko Martina a fotky na webu boli priam ideálne . Navyše keď my náš predseda turistického klubu potvrdil , existenciu salaša neďaleko vrcholu.. Bolo rozhodnuté.
Nastal klasický kolobeh , prihláška do závodu cez web , pridelenie závodného znaku , kompletizácia výstroja a ...Síce niektorým osôbkam to nevoňalo ( viď láska - báli sa o mňa ). Ja som si pevne stál na svojom .
Dva dni pred závodom som dal nabíjať svoju baterku a skompletoval som portejblovu výbavu. Plán bol jednoduchý. V piatok po práci zobrať veci z domu v Žiline a večer stráviť v príjemnej spoločnosti mojej priateľky a ráno vyrážať.
Ako je známe „ Človek mieni a ... „ Začalo to po návrate z práce domov a .. pohľad na moju batériu ma mierne povedané šokoval. Darebáčka jedna. Miesto toho aby sa poslušne nabila na maximum, ona sa nafučala ako balón a pumktum basta. Verte alebo nie, tak krásne nafúknutu baterku som ešte nevidel. Samozrejme bola my nanič a putovala do zberu. Bol večer a v tom okamžiku s náladou pod psa. V duchu som sa lúčil s krásnym snom.. V takejto ponurnej nálade som zavolal Petrovi Vlčince, že z našich spojení nič nebude a prečo.. No to som si dal. Peter sa prejavil ako skvelý chlap a kamarát No, že to by bolo, aby ja som v sobotu sedel doma na riti. Nech hneď prídem a basta , nejak to dáme do poriadku.
Po urýchlenom presune k Petrovi, mal pripravenú svoju jednu batériu , že práve ju odpojil z nabíjačky . Následne my zo svojich portejblových zásob - ktoré chcel zajtra vyviesť na kopec , požičal a prerobil napájacie motúzy. Takto pripravený , znova vo mne skrsla nádej na môj vlastný portejbl.. Nálada z bodu mrazu sa behom chvíľky vyšplhala zas do nadoblačných výšin. Rozlúčili sme sa a ja plný snov o skvelých spojeniach som sa konečne presunul k priateľke do...
Ráno som síce plánoval vyraziť pred 9 00 hod ale ako áno ako nie pod kopcom som bol až o 12 00 hod. Bol najvyšší čas. Prezuť sa do kanad, skontrolovať ešte všetko a vyrážam..
Prvá časť viedla cez bývalú lyžiarsku zjazdovku iba s miernym prevýšením cca 200m. Stúpal som z nejakých 550 m do 768 m. Vedel som ,že to bude fuška ale skrátila my cestu o poriadny kus. Zaradením redukovanej jednotky som sa stal fučiacim, dychčiacim parným strojom.. Úvodný že vraj najťažší úsek cesty, som zvládol za slabú trištvrte hodinku. Na vrchole zjazdovky , som si konečne správne preukladal batoh a poďho ďalej. Kúsok cesty viedol rovinkou , po lučinách,. Nasledovalo nekonečné stúpanie po lesných cestičkách, . Keď sa zdalo že už ďalej sa nevyleziem, prišiel miernejší stupák a .. ( asi z rozdielom strechového stúpaku so stúpakom na streche kostolnej veže ) Postupným zdolávaním jedného stupaku po druhý , od značky ku značke a od stromu po strom som sa vliekol hore. Cesta prechádzala cez listnatý les , k lesu zmiešanému- sem tam sa už objavovali ihličnany. Prišiel úsek po svažnici v tieni lesa s relatívne miernym stúpaní , kde som konečne trochu chytil dych. Tešiac sa že hádam to naj mám za sebou , stretol som rodinku s malými deťmi a ma potešili .. Nejakých 100 m odo mňa je odbočka z pohodlnej lesnej cesty a bude nasledovať miernejší stúpak asi tak cca 500 m , no a potom je to pohodlná hodinka na vrchol.... Nálada sa prudko dostala , dole na nulu. No nič hovorím si. dostal si sa sem pôjdem aj ďalej. Po odbočke , nasledoval strechový stupák. Ked pretým som sa vliekol od stromu k stromu , teraz to bolo každé 3-4 kroky stoj a vydýchaj sa . Aj tak som bol nútený asi v v tretine stúpaku zhodiť zo seba batoh a v polohe rozčapenej žaby , som doplnil nielen tekutiny a cukry ale hlavne odhodlanie isť ďalej. Ako áno ako nie asi po hodine ( a to my sľubovali že to zvládnem za cca 30 min. ) som sa dostal znova na rovinku k veľkému smreku na ktorom bola tabuľka Polka 1086 m. (obr.1)
Tu totálne grogy som uskutočnil oneskorenú obedňajšiu prestávku. Pri pohľade ďalej sa kopec nezdal až tak strašný. Síce videl som stále stúpanie ale.. obr2
Po hodinke odpočinku, posilnení sa domácou stravou ,a doplnení tekutín, som vyrazil . Síce z diaľky to nevyzeralo ako moc strmé ale .. Krok za krokom som stúpal , fučal, klial a čo pár desiatok metrov odpočíval. Tempom závodnej korytnačky som sa konečne uvidel vrch strechy koliby. (obr.3)
Pôvodne som už chcel ostať na mieste ale... Moja ješitnosť a tvrdohlavosť my nedali. Keď som sa pozrel hore , tam sa my videl už koniec môjho trápenia a aj poloha na vysielanie tam vyzerala lepšie. No to som nemal robiť.
Moje telo športom a takouto námahou dlho netýrané, pomaly začalo vypovedať službu . Najhoršie na tom boli nohy. Od koliby po vrchol je to snáď cca 1 km ale strechové stúpanie. Pri jednom z mojich postupných , už ani krok , ďalej už nevládzem.. Som sa na X krát doplazil s bagážou asi cca 30 m pod vrcholovú plošinku. Skončil som pri skupinke smrekov a výhľad bol fajn. Pohodu rozčapenej skapíňajúcej žaby , narušili dolu sa vracajúci turisti , že vraj je vrchol cca 300 m. S poslednými silami , som donútil svoje unavené telo, len s fľaškou v ruke a foťákom na krku k vrcholovému útoku na vysnívanú kótu. Môj vrcholový útok sa mi na počudovanie aj podaril cca o slabých 15 min. ( foto 4)
Pri ceste nahor som zistil že som len cca 150 m od vrcholovej plošiny, kde sa nachádzal ideálne zasadený vrcholový železný cca 1 m vysoký stĺpik. Ako áno ako nie podarilo sa my k danému bodu dovliesť celú moju výbavu . Rozbalil som karimatku a.. dobrú pol hodinu som bol ... Nohy boleli , pľúca pišťali po kyslíku (či skôr po smogu ), plecia pálili a ja ... Blížila sa hodina závodu aj som musel vybaliť techniku a dal som sa do práce. Čo nasledovalo , som hodne dlho nezažil.. Pri prvom pokuse vstať v plnom rozsahu sa ozvali moje utýrané nohy a odvďačili sa my strašnou svalovicou a krčami do nôh. Síce som užil horčík a ibubrufén ale trvalo dlho než som bol prevádzky schopný. Postaviť anténu a sprevádzkovať vysielaciu staničku my trvalo tri krát dlhšie ako normálne. No všetko sa podarilo a od pol šiestej večer som bol na pásme. V tom čase sa dolu vracala posledná turistka čo ma láskavo odfotila na mojom portejbli na Lysci . ( obr.5)
Radosť z dosiahnutého , bola väčšia ako bolesti a námaha vynaložená na dosiahnutie cieľa. Približila sa 19 hod. a ja som sa zapojil do rozbiehajúceho závodu. Moja radosť rástla úmerne spraveným spojeniami. No zabudol som na parkinsonov zákon.
„Ked sa niečo môže pokaziť, tak sa to pokazí a v najnevhodnejší čas.“ Ako áno , odišla - vybila sa požičaná batéria. A to bolo len niečo po pol deviatej večer.
Po bezmocnom slovenskom vyjadrení mojich pocitov , som sa rozhodol zbaliť sa a presunúť sa nižšie. Balenie bolo smutné ale o dvadsať minút som už pochodoval dolu kopcom. pôvodne som plánoval zostať pri salaši. No akosi som sa rozbehol a .. Svetlo fungovalo a tak som sa rozhodol pokračovať. Bolo to asi moje jedno z tých najmenej vhodných rozhodnutí. Cesta naspäť neskôr sa zmenila na čo krok to bolesť a utrpenie. darmo som častejšie odpočíval , s pribudajucim časom to bolo čoraz horšie . Ako áno ako nie ale podarilo sa my dobelhať sa pred pol nocou k autu. Po prezlečení sa do suchého a prezutí sa do pohodlných prezuviek, som sadol a celkom v pohode odšoféroval cestu domov. Doma som veci nechal v aute, rýchlo pod sprchu a posteľ...
Druhý deň ráno síce som nevládal chodiť ( ako aj najbližšie 3 dni ) ale šťastný že som doma, živý a zdravý.
Komentáre